Naši nakoniec nepostúpili do štvrťfinále. Nezískali vytúžený kov, ale napriek tomu si myslím, že im máme poďakovať. Celý čas som mala totiž pocit, že robili, čo mohli. Videla som Mira Šatana ako si zo zúfalstva sám nastrelil puk a bežal za ním, lebo nemal komu prihrať, videla som Jožka Stümpela ako bojoval o každú piaď a nedarilo sa mu a nakoniec som videla Paľa Demitru plakať. Zo sklamania, že nám to nevyšlo a že ak nám to vyjde nabudúce, on už pri tom nebude. Z bezmocnosti, pretože sme na to mali, ale priveľmi sme chceli. Tak ako aj Česi v semifinále. Priveľká túžba vyhrať akosi brzdí korčule a zneisťuje mušku.
Nerozumiem hokeju. Neviem aký je rozdiel medzi ofsajdom a zakázaným uvoľnením. Ale som rada, že sa u nás konal tento šampionát. Všetci sme verili, dúfali a držali našim palce. Boli sme vzrušení, chvíľami nadšení a plní nádejí. Naši síce prehrali, ale so cťou. Výhra vždy nemusí byť to najdôležitejšie. Góly sa strieľajú, víťazstvá striedajú prehry. Ale emócie ostávajú. A za tie ďakujem.