Nerozumiem hokeju. Ale aj tak ďakujem.

Autor: Lenka Fábryová | 16.5.2011 o 0:00 | (upravené 16.5.2011 o 14:09) Karma článku: 1,93 | Prečítané:  330x

Nie som ktovieaký hokejový fanúšik. Ani tento šport extra nesledujem, ale páčila sa mi atmosféra posledných dní. Ako sa všade preberalo ako hrali naši, každý špekuloval, či tréner vymení nášho brankára a či ostanú útočníci v rovnakej formácii. Pravá hokejová nálada. Až mi je ľúto, že sa to skončilo, že už na mňa nebudú trúbiť autá, ktoré rovnako ako ja, vyvesili slovenské vlajky a ozdobili slovenskými farbami zrkadlá. Že  už opadlo to vzrušenie z boja a hry.

Naši nakoniec nepostúpili do štvrťfinále. Nezískali vytúžený kov, ale napriek tomu si myslím, že im máme poďakovať. Celý čas som mala totiž pocit, že robili, čo mohli.  Videla som Mira Šatana ako si zo zúfalstva sám nastrelil puk a bežal za ním, lebo nemal komu prihrať, videla som Jožka Stümpela ako bojoval o každú piaď a nedarilo sa mu a nakoniec  som videla Paľa Demitru plakať. Zo sklamania, že nám to nevyšlo a že ak nám to vyjde nabudúce, on už pri tom nebude. Z bezmocnosti, pretože sme na to mali, ale priveľmi sme chceli. Tak ako aj Česi  v semifinále. Priveľká túžba vyhrať akosi brzdí korčule a zneisťuje mušku.

Nerozumiem hokeju. Neviem aký je rozdiel medzi ofsajdom a zakázaným uvoľnením. Ale som rada, že sa u nás konal tento šampionát. Všetci sme verili, dúfali a držali našim palce. Boli sme vzrušení, chvíľami nadšení a plní nádejí. Naši síce prehrali, ale so cťou. Výhra vždy nemusí byť to najdôležitejšie. Góly sa strieľajú, víťazstvá striedajú prehry. Ale emócie ostávajú. A za tie ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Barometer policajnej korupcie? Ako hladko kúpite drogu

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.


Už ste čítali?