Celý život čakám

Autor: Lenka Fábryová | 17.4.2018 o 8:14 | (upravené 17.4.2018 o 20:11) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  72x

Celý život čakám na krízu. Určite raz príde. Majú ju všetci. Mama mi hovorieva: - len blázon čaká iba dobré. Aj dnes idem domov trochu neskôr. Vidím v Romanových očiach otázky a neistotu. Netuší, že sa zatiaľ nemusí báť. 

 A ja nič nepoviem. Nechávam si to na neskôr. Na náročné časy, ktoré nás privalia. Náš rozvod bude ťažký a smutný. Zvládneme ho. Tak ako všetko doteraz. Keď sa narodil malý, boli sme celkom stratení. Vzdychala som na pôrodnej sále a pripadala si ako bezbranné zviera, ktorému  dávali pocítiť, že je na pomoc odkázané. Ten čas by som už nechcela vrátiť. Ležala som tam s roztiahnutými nohami a prepadávala sa od ich  hanby.

„Ako sa ty môžeš hanbiť za nich?“  nechápal Roman.

„Neviem, mám to odjakživa. Ako chorobu. Ľudia majú cukrovku, ekzém, alergiu a ja mám hanbu. Ktokoľvek v mojom okolí sa zachová ako kretén a ja sa zaňho hanbím“.

 Som už z toho unavená. Začínam si dávať veľký pozor, kto sa vyskytuje v mojej blízkosti. Ale niekedy sa to nedá ovplyvniť. Napríklad vtedy v pôrodnici.

„Ako sa nám darí, mamička“? Spýtal sa primár a ani sa na mňa nepozrel, nečakal na odpoveď, hľadel do karty, počúval sestry, ako na páse, nemáme sa kedy zastaviť. A potom mamička z vedľajšej postele chcela vyskočiť z okna a potom sestrička niesla novorodeňa akoby to bola športová taška značky Nike. Jeho hlavička bola tak blízko pri zemi, skoro ňou šúchala o dlážku. A ja som stála pri stene, neschopná slova ani pohybu a pozerala som na to dieťa, na jeho tvár a želala som si vyrobiť tam obrovskú hysterickú scénu, všetko im to vykričať, aby sa už konečne začal hanbiť niekto iný.

Lenže ja nie som hysterka.

A tak som sa ťahala popri stene s roztiahnutými rukami ako vyčerpaný netopier a hľadala ten debilný smradľavý hajzeľ, na ktorý musím ísť sedem -krát za deň a ktorý predo mnou cúval až na koniec holej chodby, na ktorej nie je ani jedna stolička. Čo by im to spravilo - dať tam jednu hlúpu stoličku.

  A potom úľava, keď sa ten film s názvom pôrodnica skončí a ja idem konečne s malým domov. Vtedy som netušila, že sa začína iný, oveľa ťažší film a ja v ňom už nehrám hlavnú rolu. Som iba komparz, hviezdou je Jakub, ktorý sa teraz tvári že „Mami, nebuď trápna“,  keď chcem, aby si dal rolák, vonku je mínus dvadsať  a on sa poriadne ani neoblečie, lebo chce byť cool. Alebo mi povie:  „Ty ma nemáš rada, keď ma nechceš pustiť tam a tam a dovoliť to a to“ a ja stále vytyčujem mantinely a staviam zátarasy, aby sa nepopálil, nedoráňal, nedodrúzgal. A neskôr tie mantinely zas posúvam, aby mohol dýchať.

A potom sa bojím.

Rozmýšľam, aká budem, čo vydržím, či sa zlomím. Mám dokonalú prípravu.

Nakoniec sa vidím stáť: neschopná slova ani pohybu s roztiahnutými rukami ako vyčerpaný netopier.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Vlak obsadený smerákmi idúci do stanice Ničota nabral na rýchlosti

Môže sa stať, že veľká občianska energia prítomná na námestiach sa postupne vytratí. Ale nádej zostane.

KOMENTÁRE

Fico sa vracia. Vyzerá ako Sulík

Keď príde na Maďarsko, Poľsko, mimovládky či Rusko, Sulík hovorí ako Fico.

PRIMÁR

Rakovina. Môže za ňu osud, či životný štýl?

Dvojica štúdií prináša odpoveď, nakoľko si je možné znížiť riziko rakoviny.


Už ste čítali?