Najprv si všimla zvláštne pohyby Bety, potom sa pridal neprítomný pohľad niektorých kolegýň, čudné reči ľudí v autobuse. Dialo sa to väčšinou ku koncu týždňa - vo štvrtky alebo piatky. Desilo ju to. Tak ako Ferove sklenené oči, keď prišiel z píly, ako reči chlapov postávajúcich večer pri zastávke, na ktorej vystupovala, tak ako závan v celej dedine. Mladí aj starí. Všetci do jedného, ba dokonca aj deti. Trinásťročné rozkošné dievčatká alebo mladí chlapci, ktorí sa ešte ani nezačali holiť. Každý, aj najmenší nezdar, každé zlyhanie alebo úspech hoci aj vzdialeného príbuzného alebo náhodného známeho, potom ešte sviatky a jubileá, koniec týždňa alebo aj štátny sviatok. Míľniky, dôvody, príčiny. Démoni ľuďom v dedine kradli duše. Bála sa ešte viac ako v detstve. Vyľakaná ho chodila čakávať k autobusu s rozličnými smiešnymi zámienkami a doma sa snažila vytvoriť ich svet plný rozhovorov a smiechu, ale veľmi sa jej to nedarilo. Akoby Fera táto dedina niečím opantala. Keď navrhla, aby odišli, aby sa vrátili späť, začal kričať, či sa budú sťahovať ako cigáni. Mal vtedy zas tie sklenené oči a ona nevedela, či má odísť alebo ostať. Predstavovala si, ako uteká.
Niekam, kde by bol pokoj. Vôňa rozkvitnutých čerešní by ju hladila po tvári a namiesto žien v práci by počúvala štebot vtákov. Mala by plnú záhradu žltých kuriatok, ktoré by predávala susedom. A pestovala by ruže. Ľudia by ich chodili k nej kupovať až zo vzdialených miest. Niektoré rána by len tak stála medzi mladou slivkou a kríkmi zlatého dažďa a orgovánu a nadychovala by sa ich farebnej sladkej vône.
Úryvok z práve vychádzajúcej knihy Gréty Fábryovej "Do neba ma nevezmú"
